Prológ: V živote každého pozemšťana nastanú pri správnej koštalácii Slnka a planét momenty, ktoré by nechcel nikdy viac zažiť, nakoľko na svoje počínanie v danej chvíli nie je hrdý. A keďže aj ja som iba humanoidný tvor, zahodím nateraz ostych a prispejem do môjho denníčka jednou takou príhodou.
Príbeh: Písal sa 11. September roku pána 2008, keď sme... nie, nie.. robím si samozrejme srandu a dovolím si dátumový údaj preskočiť, pretože ani za matku kladku si neviem spomenúť, kedy to bolo. Zaiste to ale bol jeden nádherný večer, ničím sa nelíšiaci od tých ostatných, cez ktoré sme chodili (podotýkam OBČASNE) požívať alkoholické nápoje s kamarátmi niekam von. Zišli sme sa teda partia mladých ľudí v najlepších rokoch – vysokoškolákov – ako budúcnosť tejto krajiny, v našom najobľúbenejšom podniku v centre mesta (ale názov vám nepoviem, lebo netuším ktorý z tých dvadsiatich štyroch to konkrétne bol), aby sme sa porozprávali o aktuálnych témach, ktoré hýbu svetom. Raz to bola ekonomická kríza, inokedy expenie vo WOWku, hlavné je ale to, že gágorom šla pálenka nepomerne ľahšie, ako keby sme sa mali na seba pozerať v mŕtvolnom tichu. Ako tak poháriky strácali svoj obsah a my sme sa čoraz častejšie pozerali na ich dno, začali sme si uvedomovať, že je možno aj načase zahvízdať na čašníčku aby doniesla účet a decentne sa pobrať domov. Iste, zúčastnení štamgasti by ma opravili a určite by namietali, že nikto si už nič v tom stave neuvedomoval a všetci sme na druhý deň ďakovali Bohu (alebo inému kamarátovi, ktorý nám v ten večer pomohol svojím ramenom), že sme sa aspoň inštinktívne dostali domov do postele. V mojom prípade to určite tak bolo.
Nemorálny úvod o chlastaní máme za sebou, a teda sa môžeme vrhnúť na jadro, ktoré sa ku podivu odohráva doma a nie na lavičke vlakovej stanice. Podľa správ posledných očitých svedkov (menovite moja mama a mačka) som sa uprostred opileckého spánku doma zobudil. Je potrebné podotknúť, že moja mama spí ako zajac a teda pri všetkom mojom vyčíňaní v byte je účastná, nakoľko sa okamžite preberie pri každom excese (chvála Bohu, lebo neviem či by som nestrážil až do rána, ale nepredbiehajme). Moje našľapovanie bosých nôh sa nieslo mojou izbou cez vnútornú chodbou až ku dverám spolu s rôznorodými zvukmi padajúcich okolitých predmetov o ktoré som buďto zavadil, alebo som neodhadol ich pevnosť a chcel sa o ne oprieť. Kľúčová časť príbehu prichádza práve teraz – pri vonkajších dverách som sa nezastavil, odomykám vonkajšie dvere, otváram ich a pokračujem ďalej na vonkajšiu chodbu. Áno presne na tú chodbu, kde máme (ako ináč, asi kvôli opilcom) svetlo na fotobunku a ktorá je aj spoločným priestorom pre východy ostatných bytov na poschodí (ergo klasická chodba v bloku). Poviem to tak, že s pocitom potreby ochraňovania nehnuteľného aj hnuteľného majetku v našom vlastníctve, som sa neunúval s obliekaním a vyšiel som na chodbu iba v trenkách s rukami prekríženými na hrudi. Žiara môjho šľachetného činu (alebo svetlo chodbovej lampy) sa niesla až do bytu a samozrejme mama zbystrila pozornosť. Vybrala sa teda zistiť všetky skutočnosti môjho nie práve pochopeného činu.
Mamka (pozerajúc na syna v červených trenkách na vonkajšej chodbe): „čo tu robíš?“
L: „strážim byt! ...Pred zlodejmi!“
Mamka: „Migaj dnuka spať do postele, lebo ti takú...“ (tu nechám tvorivú pauzu pre čítateľa nech si domyslí, ako veta pokračovala)
A tak som teda šiel.
Epilóg: Tento príbeh by sme kľudne mohli ukončiť v tejto fáze. Podvolil som sa hlasu hegemóna, nadiktoval mi smer a ja som sa bez akejkoľvek ochoty vzdorovať rohodol pre správne riešenie. Áno, pravda je to, že z tohto večera si pamätám veľmi málo. Ale za predpokladu, že sa spoľahneme na úsudok zrelej ženy (konkrétne mojej mamy), bolo to nejako takto... A verte mi, že túto historku si vypočujem stále na druhý deň po tom, čo sa s kamarátmi stretnem a následne prichádzam domov v preveselom vstave.
Poučenie: Na schôdzy vlastníkov bytov nepresadzujte vehementne namontovanie osvetlenia na fotobunku.. Nie vždy to musí byť taká super vec ako sa hovorí.
PRIHLÁS SA