blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG tiqer
ČLÁNKY
DISKUSIE
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
Tiqer



Ako som sa stal otcom
pridal Tiqer 17.2. 2011 o 11:43



Prológ: Tiqer vyrastal v klasickej rodine na konci komunistického režimu na novovznikajúcom sídlisku v druhom najväčšom meste našej malebnej rodnej hrudy – Slovenska. Samotný fakt, že počiatky detstva ovplyvňovala prísna radová výstavba blokov, nemalé percento cigánskych spoluobčanov (zámerne používam slovo cigán, nie róm, ale o tom viac v pondelkovom historicko-jazykovednom okienku) a s tým súvisiaca vzrastajúca kriminalita, neprekážali rodičom vychovávať svojho prvorodeného syna a mladšiu dcéru v súlade s prísnymi morálnymi zásadami (ďakujem mami a oci, že som superčestný čiže ako právnik sa nikdy neužívím). K zvieratám ako domácim miláčikom sme mali naozaj blízko, humanizmus v našej rodine nepoznal medze a naozaj by som musel dlho rozmýšľať, ktoré zo svojho času možne kúpiteľných domácich zvierat neobývalo náš panelový byt aspoň chvíľu. Ak hovorím chvíľu, myslím tým chvíľu skôr kratšiu ako dlhšiu, ale o mystických úmrtiach domácich zvierat sa viac rozpíšem v sobotnom nekroblogu s názvom „God, why?“. Najdlhšie spomedzi všetkých zvierat vydržala mačka. Tento raritný kúsok obýva náš príbytok už nejakých 12 rokov a jeho prítomnosť evidujem tak v priemere 2krát do dňa, kedy sa príde nažrať k miske (podotýkam, že bývam v byte, nie v dome). Hold, nie nadarmo boli uznávané v niekoľkých civilizáciách ako božstvá. Ale k téme.

 

Príbeh: Roky plynuli a život s mačkou sa stal každodenným stereotypom, ktorý síce netrýznil, ale ani nezabával. Mne osobne to bolo úprimne jedno, uprednostňujem pokoj a kľud keď sa vrátim domov z práce/školy. Čoraz častejšie som ale začal počúvať od mamy a sestry o nevyhnutnosti zakúpenia chlpatého tvora, ktorý absentoval v našej zbierke, nevedno z akých príčin až do dnes. Reč je o sabake (ako inak, po sedemnástej repríze Komisára Rexa by si vlčiaka kúpil aj samotný vlčiak). A tak som absolvoval neľahké 3 roky presviedčania, hrania na citov, ukážok fotografií šteňiatok doprovádzané prehováraním do duše a apelovaním na moje emócie (ktoré umocnil nedávno vzhliadnutý posledný diel telenovely Túžba tela). Ako hlava rodiny (ktorá od 11 rokov po rozvode nahrádza v rodine otca) som s kamennou tvárou odolával týmto pochabým pokusom mojej mamičky a sestry a argumentoval som skutočnosťou, že na hranie majú mačku, a teda nie je potrebné do bytu kupovať čínskeho chocholatého psa. Zlomovým nastal rok 2009 a keď píšem zlomovým, myslím to doslovne, pretože v tomto roku sa uskutočnila lámavica a kto navštevoval/navštevuje vysokú školu, bude vedieť čo to obnáša (pozn. autora: v polke štúdia, t.j. po piatich semestroch 10 semestrovej vysokej školy sa uskutočňuje párty pre študentov). Osudný deň sa vyvíjal podľa mojich predstáv – návšteva edukačného zariadenia, následne práca a na konci dňa stretnutie s členmi Mladých matičiarov Slovenska. Večerná cesta domov:

 

Ja: „počuj Marek, čo je to za psa ten čo býva o ulicu nižšie pod mojim blokom, čo sa s jeho majiteľom ako dvaja psíčkari zdvorilostne zdravíte?“

 

Nemenovaný kamarát: „Myslíš toho staršieho pána, bývalého policajta, čo má Tysona?“

 

Ja: „Hej Marek, toho myslím.. Tysona, hej... Čo je to za psa? Voľajaký je tlstý..“

 

Nemenovaný kamarát: „No Tyson je americký stafordširský teriér. Ale hej, vypasený je. Preháňajú to s množstvom žrádla čo mu dávajú žrať.“

 

Ja: „Aha, tak takto vyzerá amstaf... Pridaj do kroku bazmeg, lebo jak zmeškáme ten spretý trolejbus, tak si môžeme kúpiť fľašu vína a rozložiť stan na zastávke kým príde ďalší.“

 

Večer pokračoval naďalej v nezaujímavom duchu a ja som sa postupne začal chystať na večernú lámavicu. Zbalil som si peňaženku, mobil, kľúče a vydal som sa naprieč nočným životom mesta, ako v tej pesničke od Tublatanky. Možno to budú čítať aj osoby mladšie ako osemnásť rokov, a teda nebudem rozpisovať celú noc – ako som požil značné množstvo alkoholu, ako som sa neskutočne bavil, ako som tancoval v miestnom diskobare s pipkami a ako som si nonšalantne kecal so spolužiačkou a popíjal dvojitú vodku a ..... a vlastne to je všetko... ďalej si už nepamätám nič, až na.... až na ráno. Letmým pohľadom som preletel cez izbu a zbadal cifry 6:51 na budíku.

 

Mamka: „Idem do práce. Takže nám kúpiš toho amstafa ako si nám včera sľúbil? Už sa tešíme.“

 

Ja: „Čože? Čo je am...?“

 

Mamka: „No toho amstafa, čo si nám sľúbil, keď si prišiel nadránom domov a vykladal nám o ňom.“

 

(v tom mi napadlo, že by som sa mal radšej tváriť, že som bol triezvy a všetko si zo včerajšej noci pamätám, ak sa to aspoň trochu dá)

 

Ja: „Jasné, jasné. Amstaf... Jasné, kúpim, hneď ráno začnem hľadať.“

 

Nasledovali ešte nejaké vety o tom, že mám v hrncoch navarené jedlo a že si ich mám len zohriať keď budem hladný, ale popravde nevenoval som im veľkú pozornosť. Všetci odišli z domu do práce/školy a to bol môj čas, keď som si mohol ísť ľahnúť na ďalšie 3 hodiny. Po zobudení som sa snažil pozliepať mozajku noci, ale nedarilo sa mi to. Spomenul som si na rozhovor z predošlého dňa o psovi a došlo mi, čo je amstaf. V duchu som romýšľal, či došlo aj mame a sestre čo je amstaf, lebo vizuálne sa stafford značne odlišoval od čiváv, jorkširov a ratlíkov, ktorých mi mama so sestrou ukazovali na obrázkoch ako vysnívaných psov. Tak či onak, divadlo som musel hrať ďalej a začal som hľadať na nete inzeráty a tváril som sa, že si z predošlej noci pamätám všetko ergo som stotožnený so všetkými svojimi vyhláseniami. A kedže mám tú blbú mužskú vlastnosť, že dodržím vždy svoj sľub, o 3 mesiace neskôr sme mali doma šteňa.

 

Epilóg: Išiel som si pre svojho psa cez pol republiky, aby som prišiel do úplného zapadákova, kde sa na jednom z plotov otvorili dvierka a ku mne sa rozbehlo spomedzi všetkých šteniat iba jedno – bol to on – môj syn. Stal som sa otcom a neľutujem to dodnes. Je to ten najlepší spoločník akého môže človek mať. Brávam ho na chaty, na výlety a aj napriek tomu, že si vďaka nemu nikdy úplne neoddýchnem, pretože ho musím kontrolovať pohľadom neustále ako malé dieťa, viem, že jeho kúpa bolo jedno z najlepších rozhodnutí môjho života.

 

Poučenie: Nebyť alkoholu, nikdy by som nebol otcom.

 

Ďakujem liehovarom a všetkým destilátom zo sklenených fliaš.



Prístupov 4563
Kvalita článku
(100%) hlasov 7

PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Ako som sa nestal umelcom
[ 11.3.2011] (príspevkov 17)
Ako som sa vybral strážiť byt
[ 19.2.2011] (príspevkov 11)
Ako som sa stal otcom
[ 17.2.2011] (príspevkov 8)